Táto krátka poviedka je o viere budúcich generácií. Pretože si nemyslím, že sa budú správať inak, ako my a naši predkovia.

Image by Steve Bidmead from Pixabay

Chvíľu pozoroval svoje špičky nôh v zaprášených čižmách, ako sa striedajú pri dopade na popraskanú zem. Cítil, že napätie v lýtkach poľavilo, vnímal silu stehien a napĺňalo ho to uspokojením – naplno si vychutnával plody tvrdého tréningu. Jeho nohy boli pevné a neúnavne sa odrážali od povrchu. Niesli ho k triumfu, o tom nepochyboval. Opäť zodvihol hlavu, aby zbytočne neunavoval krčné stavce a suchý vzduch obtekal jeho usmiatu tvár.

Bol si istý, že by dokázal ešte zrýchliť, vo svaloch číhala energia, ako napätá oceľová špirála. Mal však pokojnú disciplínu dravca, ktorý pozná svoju silu. Toto tempo nateraz stačilo; bol to trpezlivý rytmus víťazstva. Na obzore už videl mihotavé obrysy bežcov vedúcej skupiny. Odtrhli sa od hlavnej masy závodníkov priskoro, a teraz, deväť kilometrov od cieľa, strácali silu. Zodvihol ľavú ruku a končekmi prstov pohladil rukoväť mačety, trčiacej z pošvy na jeho chrbte. Ešte ju netrebalo vytiahnuť, odhadoval, že potrebuje dva kilometre, aby sa k súperom priblížil.

Rozhliadal sa po nesmiernej pláni Maratóncov, poznal jej jemne zvlnené krivky lepšie, ako obliny svojich žien. Jej povrch pretínala linka rokmi vybehanej trasy, strávil tu na tréningoch mnoho osamelých rán a dvakrát už na nej zvíťazil.

Pláň bola teraz vyprahnutá a vietor po nej nežne preháňal stĺpce červeného piesku. Na vyvýšeninách stáli v hlúčikoch fanúšikovia, ktorým nestačilo pohodlné sledovanie priameho prenosu pretekov, a ich výkriky a pobzbudzovanie sa vpletali do tichého bzučania televíznych dronov. Jeden z nich ho sprevádzal, odkedy zanechal za sebou hlavný pelotón. Kývol jeho smerom dvoma prstami na pozdrav, ale zrak neodtrhol od trate pred sebou. Bolo to posolstvo pre skalných od „Drviča Attilia“, dravca z Marsonie; musel sa usmiať popod nos, keď si predstavil, ako pri svojich obrazovkách nadšene oslavujú jeho meno.

Legátus Schwarz sledoval obraz spod hrubých viečok, zaklonenú hlavu mu podopieralo operadlo vyrezávaného kresla. Zvuky televízie rozoznievali trón a on s uspokojením vnímal jemnú vibráciu dreva. Na tejto planéte to bol najvzácnejší z materiálov, teda symbol jeho moci. V celej ríši už iba princeps sedával na stolci z pravého dreva.

„Attilius nastupuje k finišu,“ povedal svojmu milencovi. „Pozri na tie stehná, lesknú sa ako gladit.“

Otrok nespokojne prižmúril oči. „Krv mu kvapká z čepele na lýtka. Je to nechutné!“

Legátus sa sucho zasmial. „Veď naporcoval už ôsmich bežcov! Jasné, že má trocha krvi na mačete. A to sivé je mozog Récia.“

Chlapec sa znechutene odtiahol od legátových stehien. „Ja tým závodom nerozumiem. Nestačí, že niekto vyhrá?“

Schwarz ho tľapol po strapatej hlave. „Felix, ty si trdlo! Bohovia planéty prinesú dážď, iba keď zem skropí trocha krvi. To vieš.“ Videl, že jeho spoločník nesúhlasne krúti hlavou a musel sa usmiať. Mal rád svojho otroka a páčilo sa mu, že je občas primúdry, vnášalo to do ich postele napätie. Ale nesmel mu nechávať priveľkú slobodu.

„Čo sa ti nepáči? Štveš ma!“

Felix pootočil hlavu a legátus postrehol, že si počína koketne a ukazuje svoj príťažlivý profil. Teda vie, že svoju krásnu hlávku má na krku iba vďaka svojmu pánovi. „Preteky začali pôvodne ako normálna bežecká súťaž, pane. Keď prví ľudia založili kolóniu, ich veliteľ bol jednak fanatik do behania a jednak do histórie Zeme. Volal sa Joseph Raymond.“

Schwarz si priložil dlaň k ústam a predstieral zívanie. Potom kývol smerom k obrazovke. „Tam sleduj telku, ty Raymond! Za také drísty ťa môžem dať zbičovať. Že história Zeme! Odkiaľ vôbec berieš tie veci?“

Felix cítil legátovu mrzutosť a inštinkt otroka mu velil stíchnuť. Ale trpel ochorením, ktoré spôsobujú knihy; nové slová a myšlienky sa vírivo drali pomedzi pery. „Disky so záznamami prvých ľudí nie sú zakázané. Tam sa píše všetko. Naozaj boli zo Zeme a naše tradície sú iba napodobeninami..“

„Drž papuľu!“ precedil legátus pomedzi zuby a bolestivo zovrel Felixovu šticu medzi prstami. „Také blbosti čítajú iba ateisti! Hádaj, ako spoznáš ateistu!?“

Otrok privrel oči od strachu. „Ako?“ opýtal sa potichu.

„Visia z vrtných veží. Chceš visieť z vrtnej veže, zlatko?“

Schwarz mu voľnou rukou uchopil bradu a zodvihol mu tvár k obrazovke. „Otvor kukadlá! Pozri sa na tradície! Attilius siaha po svojej zbrani. Tak, ako šampióni pred ním, už stovky rokov! Naseká všetkých na sračku, alebo sám padne a pôda sa napije.“

Felix videl, že bežec sa prikrčil a v ruke zviera hrubo vykovanú mačetu. Bežal iba drobnými prískokmi a uprene hľadel kamsi pred seba.

„A vieš prečo to tak treba robiť? Odpovedz mi, otrok!“ Legátus hrubo zatriasol svojim milencom.

„Prečo?“ Chlapcov hlas znel pridusene.

„Lebo to tak, kurva, funguje! Zem je ďaleko a tam možno veci bežia inak. Ale tu prší iba vtedy, keď prinesieme obete. Naši predkovia na to prišli, cítili to tu!“ Udrel mu ukazovákom do hrude. „Pozeraj sa a nechaj vieru, nech naplní tvoje duté srdce!“

Kamera dronu zaostrila na okraj jedného zo suchých kríkov popri trati. Ležala tam mŕtvola bežca. Cez prsia mala hlbokú ranu, zasadenú ostrím sekery. Attilius pri nej na moment zastal, venoval jej zbežný pohľad a rozhliadol sa naokolo. Potom sa opäť rozbehol.

„Drony to nezachytili, ale vedúca skupinka sa už trhá!“ mľaskol legátus spokojne jazykom a konečne pustil svojho otroka. „Marsonský dravec ich zanedlho dobehne a to bude finiš, uvidíš!“ Naklonil sa k Felixovi, ktorému stekali po lícach slzy. „Zachraňujem ti zadok, zlatko,“ povedal mu chlácholivo. „Na Raymonda a Zem serie pes. Sú to len legendy. My žijeme tu a musíme piť a ľudia sa musia baviť. Inak by sa zožrali navzájom, chápeš? Viera je lepšia ako pravda.“

Chlapec si utrel slzy a prikývol.

Legátus mu ponúkol dlaň a pomohol mu vstať. „Poď, ideme do prvej rady, pozrieme si záver a oceníme víťaza.“

Attilius už svoju mačetu neodkladal. Teraz už bežal o poznanie rýchlejšie, vedel, že keď bežci na čele začali s bojom, dostihne ich v nasledujúcich minútach. Vzduch, ktorý mu víril okolo uší, tlmil zvuky povzbudzovania. Popri trati pribúdalo divákov, zväčša nahých, alebo opásaných handrami. Matne vnímal, že k nemu naťahujú ruky, ale netrúfli si vystrčiť končatiny príliš, nechceli sa pripojiť ku krvavým pretekom príliš osobne a prispieť kusom ruky alebo palcov.

Troch súperov zastihol nepripravených. Ostražito stáli v kruhu a sekali po sebe zbraňami, ale zjavne bez výcviku a vystrašene. Stačil si uvedomiť, že sú ešte príliš ďaleko od hlavnej tribúny, čo rozmrzí aristokraciu, ktorá chce sledovať masaker naživo. Zároveň však videl, že štvrtý z bežcov uteká ako zmyslov zbavený a verí, že sa stihne dostať do azylu bezpečia za cieľovou páskou skôr, než skončia súboje za jeho chrbtom. Attilius sa rozhodol sa, že bohatším divákom predvedie trocha drámy.

Štyri kroky pred súpermi sa odrazil od zeme a zniesol sa na nich ako boh pomsty. Prvému z mužov zasadil úder do spánku ešte pred dopadnutím a skôr, než sa štíhle telo bežca zviezlo na zem, prekotúľal sa a ďalšiemu z nich odťal prsty na nohe. Chlap s výkrikom dopadol na kolená. Dravec mu švihom rozpáral mačetou mäkké tkanivo na bruchu a chráničom na predlaktí odrazil chabý útok posledného z bojovníkov. Sekera sa zviezla nabok, ale stačila Attilia porezať na chrbte ruky. Ignoroval poranenie, prudko sa vymrštil na nohy, udrel muža lakťom do brady a prebodol mu krk. Potom sa na moment víťazoslávne rozhliadol. Najodvážnejší z divákov boli tak blízko, že ich pofŕkala krv. Bojovník ich smerom vystrúhal hrozivú grimasu a znova sa rozbehol.

Legátus Schwarz tlieskal na tribúne nadšením. Niektorí aristokrati a kňazi sledovali veľkú obrazovku, iní sa snažili dovidieť na trať, ale všetci sa chytali pobavene za hlavy a vyrážali zo seba obdivné výkriky.

„Videl si to?“  Legát sa žiarivo usmieval na svojho milenca. „To je šampión!“

Felix bol bledý v tvári, ale udržal masku úsmevu. Čakal, kým jeho pán opäť presunie zrak, pretože vnímal, že sa diváci, stojaci popri ohybe pred záverečným úsekom trate, vzrušene zavlnili. To znamenalo, že zúfalý štvrtý bežec sa blíži k tribúne s Attiliom v pätách. A on sa na to nechcel dívať.

„Aha!“ Legát sa vzrušene otočil spolu s davom smerom k cieľovej rovinke. Uháňal k nim chudý muž, zdalo sa, že nedýcha a zúfalo mával rukami. Svoje chrániče a zbraň dávno zahodil a nevnímal už nič iné, iba polonahé dievčatá, ktoré v cieli držali napätú hodvábnu pásku. Za ňou bolo víťazstvo a život. Ak by sa obrátil, zamrela by v ňom však každá nádej, pretože by uvidel ľudského tigra s mačetou v ruke, ktorý ho dobieha ladnými prískokmi.

Félix sa obrátil k scéne chrbtom a privrel viečka. Počul, že hlasy divákov zamreli, aby  pri každom údere narástli na obdivnej vlne. Päť tupých úderov a päť prílivov nadšeného „Óóó“. A potom, po krátkom užaslom tichu, davy vybuchli v ováciách.

Legátus ho uchopil za rameno a priložil svoje pery celkom blízko k otrokovmu uchu. „Už je po všetkom,“ povedal. „Vezmi veniec, uctíme si víťaza!“

Zostúpil za svojim pánom po schodoch z tribúny. V ruke niesol postriebrený veniec listov Druly, ktorá tu rástla ako jeden z mála krov, ktoré mali výraznejšie, kožovité listy. Zrak mal upretý pred seba. Na drobný moment sa jeho oči stretli s očami šťastného šampióna. Bol to obrovitánsky, svalnatý muž, ktorého telo zdobili početné jazvy. Neďaleko za ním ležala mŕtvola jeho súpera. Mala oddelenú hlavu od tela.

Legátus zodvihol dlaň, aby utíšil zvuky prizerajúceho sa davu. Chvíľu sa priateľsky premeriavali s Attiliom a potom zakričal: „Bežal a bojoval si ako naozajstný šampión a dravec z Marsonie!“ Ozval sa hlasný potlesk, ktorý Schwarz opäť umlčal gestom a pokunul Felixovi, aby dekoroval víťaza.. „A my vzývame bohov planéty, aby nám dopriali vlahu! Nech sa tak stane a nech je zasiata nová viera do sŕdc pochybovačov!“

Otrok cítil na sebe krátky legátov pohľad a vedel, že posledné slová patrili jemu. Presunul zrak k mŕtvole, okolo ktorej sa lenivo rozlievala mláka krvi. Vedel, čo sa stane. Čítal o tom v palubných denníkoch Josepha Raymonda.

V pôde, na mieste, kde presakovalo z úbohého muža najviac krvi, vzniklo niekoľko dier, do ktorých vzápätí natiekla vzácna tekutina. Vyzeralo to, akoby zem roztvorila ústa a hltavo pila.

Kapitán, čo pred stáročiami bezpečne doviezol na planétu kolóniu prvých ľudí, nemal na ten jav vysvetlenie. „Zdá sa, že táto planéta je sama nejakou formou života,“ poznačil si Raymond. „Iba dôkladné skúmanie nás dovedie k uspokojivým vysvetleniam. Veda ďalších pokolení nám dá nádej a vytúžené odpovede.“

Legátus uspokojene pozoroval zamysleného Felixa. Potom vyvrátil hlavu k oblohe a dramaticky k nej natiahol ramená. „Naši bohovia nás požehnali!“ zakričal.

A na ľudí dopadli prvé kvapky dažďa.

Audiopoviedka „Obete červených plání“ na stiahnutie

Obete červených plání
Tagy: