Poviedka, ktorú sme so synom vymysleli na jednej rodinnej oslave. Hoci je desivá a desivo jednoduchá, je zároveň aj zábavná. A hlavne nám pomohla zabiť čas.
Máte možnosť vypočuť si ju vo forme audiopoviedky (odkaz na stiahnutie na konci článku).

Image by Andreas Lischka from Pixabay
Image by jacqueline macou from Pixabay
Výhodná akcia, Audiopoviedka

Chodník pred reštauráciou bol zdobený krúžkami pľuvancov. Jurko ich sledoval pohľadom a starostlivo volil miesto svojho nasledujúceho došliapnutia. Noha sa nesmela dotknúť mokrého fliačika, bolo to ako v hre na mobile.

„Čo šaškuješ?“ zvolal ktosi. Chlapec zodvihol tvár k hlúčiku chlapov v tesných sakách. Všetci mali povolené kravaty a vyduté košele v oblasti pása. Fajčili a odpľúvali si. 

Strýko Filip na neho kamarátsky kývol. „Tam poskakujes jak blcha,“ povedal. Niektorí muži venovali Jurkovi pobavený, rozostrený pohľad. Pili pálenku už vyše troch hodín, preto sa ich nebál. Takí ujovia sú srandovní a drsní, ale neškodní. Opitých mužov poznal dokonale, bál sa ich vtedy, keď boli trezvi a mĺkvi.

„Ocka hľadám.“

„Keď nešiká, ta sere.“

Jurko sa rozhliadol naokolo. Neďaleko, pri kríkoch, zvracal akýsi muž v zelenom obleku. Otec to nebol.

„Mama ho hľadá,“ povedal.

Strýko si potiahol z cigarety a vystrelil tenký pľuvanec pomedzi zuby.

„Mama nech sa nestará. On vojde dnuka.“

Chlapi naokolo sa rozosmiali.

Jurkovi bolo jasné, že tu sa nič nedozvie. Otočil sa a prebehol nazad ku vchodu. Zrakom šibol k susednej budove. V šere sa matne leskli biele dvere, ukryté za stromami. Nápis  nad nimi sa nedal rozoznať. Na chvíľku zastal, snažil sa zaostriť zrak, zdalo sa mu, že v tme vidí obrys muža. Stál v špinavej zástere, opretý o brezu a v spustenej ruke držal čosi podlhovasté a špicaté. Nebol to ocko. Jurka prepadol náhly strach a vbehol do sály.

Podišiel nenápadne ku stolu, kde sedela skupina piatich žien. Pili víno a o niečom sa rozhorčene rozprávali. Mama si ho všimla. „Našol si otca?“

„Vonka kúri,“ zaklamal.

Mávla rukou a odvrátila sa od neho. Vlasy mala zopnuté dohora a chĺpky na jej krku odstávali rôznymi smermi. Málokedy videl mamin krk, vlasy mala zvyčajne rozpustené a čierne pri korienkoch.

Rýchlo zodvihol obrus a vošiel pod stôl. Maťo bol stále tam, do škár v dlažbe naukladal perleťové guličky z náhrdelníka. Povaľovali  sa všade naokolo. Naháňal ich prstami a napodobňoval pritom zvuk motora.

„Rišo je kde?“ opýtal sa, ani nezdvihol zrak.

„Tu bol s tebou,“ odvetil Jurko

„Išiel sa vyšikať a ešte neprišol nazad.“

„Ta ja neviem,“ pokrčil ramenami Jurko. Prečo sa každý pýta jeho, kde sa kto zatúlal?

Poukladal si do dlane biele guľky. „Hraješ formulu?“

„Počekaj, idem aj ja čurať!“ odpovedal kamarát.

Maťo sa vyplazil spod stola a obrus sa za ním nehlučne zavrel ako biely vodopád. Jurko začal z rozsypanej bižutérie skladať obrázok. Ocko ho vždy chválil, že sa vie ticho a sám hrať.

„Dobrý chlapec. Sedí na rici a nevystrája,“ vravieval.

Kládol na zem guličky a odrazu vznikla tvár s vypúlenými očami. Bola smiešna. Dorobil jej pokrivené vlasy. Zvuky oslavy boli, tu pod stolom, príjemne tlmené. Začul text piesne: Pobanuješ milá, neskoro ti bude..

„Vieš, jak lacno to tu Filip vybavil?“, počul hovoriť svoju mamu. „Polovičná cena oproti mestu!“ Jurko našiel červenú šnúrku a vytvaroval ju do širokej kravaty.

„Nehovor. Ta to je veľmi lacné.“ To bol hlas tety Milky. Všimol si, že kúsky podlahy sa na jednom mieste dajú nechtom odtrhnúť. Nad očami panáka pribudlo široké obočie

„Len ma sere, že chlapi len vonka dymia! Kde sú všetci?“ Mamin hlas bol opitý a nahnevaný. Dnes sa s otcom pohádajú.

Tvár sa na neho z dlážky posmešne uškierala. Pobanuješ milá, neskoro ti bude….jak moje serdečko o tvojim zabude.. Čosi na tej tvári sa mu prestávalo páčiť. Podobala sa na otca, a červená šnurka pod jej krkom bola náhle odporná, vyzerala celkom ako krv.

Kde sú Rišo s Maťom? Jurko nazrel škárou v obruse do poloprázdnej sály. Na parkete videl strýka Filipa so snúbenicou. Tancovali, hoci to skôr vyzeralo, že dievča sa snaží odtiahnuť svojho frajera preč. Vyškieral sa, košeľa sa mu na chrbte uvoľnila z nohavíc, a snažil sa snúbenicu oblápať na zadku a prsiach. Pretackal sa okolo nich muž v zelenom obleku. Zamieril dozadu, k dverám pri pódiu, ktoré viedli k toaletám.

„Idem sa tam pozrieť!“ rozhodol sa Jurko. „Možno sú tam automaty, alebo biliard.“ Vynoril sa z objatia obrusovej opony a rýchlo zamieril za pódium. Neobzeral sa na mamu, nechcel, aby ho zdržala. Nahlas a falošne spievala: „Ide ti len už iba o lóve, od začiatku ideš len na hotové..“ Nezbadala ho.

Prekĺzol dverami s matným sklom a nápisom „Toilet“ – bránou do zapáchajúcej chodby. Svetlo dvoch stropných kociek ledabolo ohmatávalo jej tvar, stačil iba na to, aby človek nezakopol. Chlapec spomalil, mal neodbytný dojem, že sa musí mať na pozore. Videl, že chodba sa rozvetvuje do dvoch smerov. Naľavo bol priechod, maskovaný hnedým závesom, pokrytým vlhkými škvrnami.

Jurko iba jemne odchýlil hrubú látku. Videl, že cesta za ňou pokračuje betónovými schodmi niekam nadol. Zdalo sa mu, že na jednom schode vidí kúsok zelenej látky.

„Stratil si sa?“

Hlboký mužský hlas sa ozval celkom blízko pri jeho hlave. Vyľakane sa strhol a otočil. Vysoký muž v uniforme čašníka sa na neho díval s úškrnom, husté chlpy sa načahovali von z jeho nosných dierok. V ruke držal kovový podnos.

Jurko sklopil zrak.

„Záchody sú tam,“ ukázal chlap do šera chodby. „Či chceš kuknúť do herne?“

Jurko iba hamblivo zavrtel hlavou, už nemal odvahu pozrieť mužovi do tváre, a pohol sa smerom k záchodom. Cítil, že muž sa za ním chvíľu nehybne pozerá. Z tmy toalety, predtým než zavrel za sebou dvere, krátko fľochol k hnedému závesu, ktorý sa lenivo vlnil. Čašník už pri ňom nestál.

Pisoáre boli privysoko. Rozopol si rázporok a namieril prúd moču dohora.

„Herňa. Tam dolu,“ premýšľal. „Tam teraz sedia všetci chlapi.“ Možno tam hrajú karty, každý z nich má v kútiku úst cigaretu. Okolo lampy nad ich hlavami visí oblak dymu, na ktorý svetlo premieta groteskne vykrútené obrazce drakov a chobotníc. Možno aj ocko tam zablúdil a teraz sa zamračene díva do vejára z kariet. A pod stolom z hrubého nalešteného dreva drepia Maťo a Rišo. Zbierajú popadané a zabudnuté mince.

Ktosi zastal pred záchodmi. Jurko zmeravel pri zapínaní zipsu na nohaviciach.

„Ta znace, ani Pišta tu neni, ani môj brat. A Milku som nevidel dva hodiny. Ani Feriho a Luciu.“ Hlas patril strýkovi Filipovi. Artikuloval ťažko.

„Vaša oslava je v špeciálnej akcii. Cena je nízka, uznajte!“ odvetil čašník. „Poďte, pozrieme sa dolu do herne, ľudia sa tam niekedy zamotajú.“

„Tu je herňa? Ideme!“

Jurko začul tupý zvuk, ako keby niekto udrel päsťou do steny a potom sa rozhostilo podivuhodné ticho. Jeho dych sa zasekol. Vedel, že ak nezačuje odchádzajúce kroky mužov, alebo pritlmený rozhovor, či aspoň odkašlanie, nikdy sa už nenadýchne. V duchu videl vysokú postavu čašníka, s tvárou pod závojom tieňa. Pomaly sa otáča k jeho úkrytu. Očné bielka v tej temnej tvári žiaria. Chlapec cítil, ako ho pália pľúca a jeho kolená sa neovládateľne trasú.

Šuchotavý zvuk a ledva počuteľné vydýchnutie prepílili ticho. Ak by si čašník vyhadzoval na plecia bezvládne strýkovo telo, neznelo by to inak. „Ty sa ani nepohni!“ zašepkal ktosi cez dvere.

Počul slabnúce kroky a vedel, že čašník odnáša strýka za špinavý záves. Dolu schodmi, kam zavliekol aj ocka, Maťa a Riša a muža v zelenom obleku. Jurko to náhle zbadal v akomsi záblesku – na konci schodiska bola diera a v nej sa točila obrovitánska skrutka. „..ľudia sa tam niekedy zamotajú,“ počul v hlave.

Chlapček sa schúlil a začal si cmúľať palec.

Ženy už čakali od rána, tašky na kolieskach pripravené poruke. Na chodníku pred reštauráciou bolo vidieť pľuvance a škvrny po zvracaní.

„Už by mohol otvoriť,“ povedala jedna z dôchodkýň.

Všetky ako na povel otočili vráskavé tváre k bielym dverám, ukrytým za stromami. Svietil nad nimi nápis: „AKCIA! MLETÉ MÄSO“.

Výhodná akcia
Tagy: